Narodila sa 17. apríla v Kysáči ako tretie dieťa otca Pavla a matky Márie (rodenej Urbanovej) v rodine Martišovej. Starší brat Pavel sa narodil roku 1933 a mladší Ján 1938. Základnú školu skončila Mária v Kysáči.
Prihlásila sa na strednú učiteľskú školu v Sriemskych Karlovciach. V tom čase sa začína venovať maliarstvu pod vedením profesora Branislava Vulekovića − už vtedy známeho vojvodinského umelca.
Vydala sa za Juraja Gaška, magistra farmácie, špecialistu v oblasti liečivých rastlín, ktorý pracoval na VMA v Belehrade a v nemocnici v Petrovaradíne. Priniesla na svet syna Jaroslava.
Začína študovať maliarstvo na Akadémii úžitkového umenia v Belehrade. Študovala u profesora Rajka Nikolića, známeho majstra freskového maliarstva a jedného z našich najvýznamnejších umelcov − kopistov. Okrem neho jej prednášali na Akadémii aj Gradimir Grada Petrović, Vladimír Todorović a iní.
Za tragických okolností zahynul jej brat Ján.
Prvýkrát vystavovala na výstave účastníkov výtvarného tábora Kopašnica v Leskovci.
Štúdium skončila na Akadémii úžitkového umenia diplomom u profesora Rajka Nikolića v Belehrade. Ako diplomantka sa zúčastnila na odbornej exkurzii v Londýne, kde sa oduševnila antickými sochami a Turnerovým maliarstvom, v Paríži ju zaujalo dielo Michelangela (skulptúry Otrokov v Louvri), tiež sochárstvo v Rodinovom múzeu, maliarstvo impresionistov a najmä umenie Van Gogha, ktorý zostal jej najväčšou maliarskou láskou. Neskoršie sa stretávala na svojich cestách s dielami egyptského, gréckeho a rímskeho antického umenia, renesancie, ako aj s dielami velikánov z dejín umenia. Mimoriadny dojem na ňu urobilo Picassovo dielo, ako aj umenie iných modernistov. Usporiadala prvú samostatnú výstavu v renomovanej Galérii Domu JNA v Novom Sade. Začala pôsobiť ako pedagóg na Strednej škole Đorđa Zličića v Novom Sade. V roku 1983 sa premenovala škola na Stredoškolské centrum Jovana Vukanovića a neskôr na Strednú odbornú školu Jovana Vukanovića. Dnes je to Technická škola Milevy Marićovej-Ajnštajnovej. So skupinou vojvodinských výtvarných pedagógov a umelcov odcestovala do Benátok na bienále. Cesty s výtvarnými pedagógmi a členmi ULUV -u (Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny) sa potom opakovali až do krízových deväťdesiatych rokov. Intenzívne sledovala dianie v súčasnom umení.
V apríli sa jej narodil syn Milan a v decembri skončila podiplomové štúdium u prof. Rajka Nikolića. Po skončeníštúdia sa presťahovala s rodinou do Kysáča.
Jej manžel Juraj pobudol rok v Angole (v meste Uige) ako člen juhoslovanskej medicínsko-humanitárnej misie po odchode portugalských koloniálnych síl. Táto misia bola vzrušujúca: juhoslovanskí odborníci vybudovali v centre ozbrojeného konfliktu medzi dvoma nepriateľskými stranami improvizovanú nemocnicu, ktorá fungovala v zložitých podmienkach. V tejto misii boli aj lekári z východného Nemecka, Ruska a Kuby. Mária dvakrát navštívila svojho manžela v Angole, raz spoločne s desaťročným synom Jaroslavom.
Stala sa členkou Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny (ULUV ). Pri tejto príležitosti boli do združenia prijatí aj Pavel Čáni, Emina Čamo-Lorbeková, Pal Dečov, Vesna Miksićová, Ištvan Sajko, Dragan Stojkov, Tomislav Suhecki, Divna Stefanovićová- Tilićová, Gordana Šijački a Borislav Šuput. Prvýkrát vystavuje na 10. Novosadskom salóne.
Intenzívne sa zapája do výtvarného života. V tomto roku vystavuje na významných podujatiach, akými boli Výstava výtvarných pedagógov Juhoslávie v Belehrade, 31. Jarná výstava ULUV -u v Novom Sade, Výtvarná jeseň v Sombore, 11. Novosadský salón v Novom Sade, Sriemskomitrovický salón v Sriemskej Mitrovici.
Zamestnala sa na novosadskej Pedagogickej akadémii, ktorá sa v roku 1992 premenovala na Vyššiu školu pre vzdelávanie vychovávateľov. Prednášala metodiku výtvarnej výchovy. Ako výtvarný pedagóg mala úspešnú kariéru. Bola zamestnaná na stredných školách a na Pedagogickej akadémii v Novom Sade, externe pracovala na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a na Vyššej pedagogickej škole v Sombore. Spolu s výtvarníčkou Verou Zarićovou prednášala externe aj poslucháčom novosadskej Robotníckej univerzity Radivoja Ćirpanova (Radnički univerzitet Radivoj Ćirpanov). Ako školiteľka bola členkou komisií na odborných a štátnych skúškach. Recenzovala programy Osvetovo-pedagogického ústavu Vojvodiny (z iniciatívy Branislava Vulekovića). Bogomil Karlavaris a Mira Kastori vo svojej učebnici výtvarnej výchovy reprodukovali práce jej žiakov. Zúčastnila sa na Prvom bienále súčasného umenia vojvodinských Slovákov. Odvtedy je stálym účastníkom tohto podujatia.
Jej manžel Juraj Gaško (1939 − 1993) plukovník na dôchodku nečakane umrel. Syn Milan odchádza študovať do Kanady. Stal sa technológom mechanického inžinierstva v kybernetiky a robotiky. Po skončení štúdií zostáva v Kanade.
Podieľala sa na tvorbe Grafického ateliéru Výtvarné stretnutie v Subotici.
Končí jej aktívne zamestnanie, odchádza do dôchodku.
Syn Jaroslav, inžinier živočíšnej výroby, takisto odchádza do Kanady. Mária ich často v Kanade navštevuje, ale aj skôr cestovala po iných krajinách (USA , Čína, Angola, Tunis, Španielsko, Taliansko, Francúzsko). Často zdôrazňovala, že cesty lietadlom ovplyvnili jej výtvarné videnie, rozmýšľanie a interpretáciu priestoru na obraze, ktorý na jej dielach vytvára dojem pozorovania vecí „zhora“.
Zúčastnila sa na výstave 60 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci spolu s Vierou Fajdovićovou-Súdiovou a Pavlom Popom. Na výstave, ktorej spoluorganizátorom bola Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, si pripomenuli životné jubileá – šesťdesiatky − významných umelcov z radov vojvodinských Slovákov. Vystavovala grafiky v Banskej Bystrici (Slovensko) na výstave Slovenská grafika a kresba v Srbsku.
Usporiadala samostatnú výstavu v Klube umelcov v Bratislave (Slovensko). Účinkovala na výstave Súčasné umenie Slovákov v Srbsku v Bratislave.
V lete vystavovala v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade a na konci roka (november/december) usporiadala samostatnú výstavu v Galérii SND v rodnom Kysáči. Pri tejto príležitosti vydala Galéria SND v Kysáči retrospektívny katalóg s textami Savu Stepanova a Vladimíra Valentíka.
V polovici apríla otvorila retrospektívnu výstavu v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci, ktorá priblížila jej výtvarné dielo od začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia doteraz.